Odev sprevádza človeka po stáročia, stal sa predmetom obdivu aj verejného pohoršenia. Čo však ukrývali všetky tie metre ťažkých látok? Spodné prádlo.
O počiatkoch spodného prádla môžme hovoriť v období stredoveku. Človek si vtedy obliekal tuniku. V jedenástom storočí sa zúžila natoľko, že sa začala považovať už za spodný odev, ktorý nosili ženy aj muži. Postupne sa z nej vytvorila košeľa, ktorá s nohavicami tvorila základ odevu, pre chudobných to bol často aj jediný odev. Nohavice, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť , sa v minulosti opakovane stávali terčom horlivých diskusií o mravnej hodnote. Niektorí ich považovali za veľmi nemorálne a podľa iných mali zabrániť smilstvu. Nad pančuchami, ktoré nosili aj muži, sa už toľko nepozastavovali. Mali tvar dvoch samostatných nohavíc, ktoré sa priväzovali o pás, prípadne o kratšie nohavice.
Móda neustále napredovala a tým sa menilo aj prádlo. V nasledujúcom období, v renesancii, sa po prvýkrát objavil korzet, ktorý na dlhé stáročí zviazal ženské telo. Obliekal sa na košeľu a jeho úlohou bolo potlačiť poprsie a vytvoriť z trupu doslova rovnú latu. Novinkou v ženskom šatníku boli akési spodné nohavice, siahajú po koleno, ktoré by sme dnes nazvali bombarďáky. Nebola to veľmi vzrušujúca súčasť odevu, ale o to viac praktická, preto nimi nepohrdla ani sama Mária Medicejská, ktorá ich vrelo odporúčala. Aj napriek svojmu bohatému zdobeniu a príjemnému bavlnenému materiálu sa v spoločnosti neujali a zostali oblečením benátskych kurtizán. Samozrejmé boli spodničky, ktoré pomáhali krinolíne držať tvar sukne. Španielky ich v zime nosili aj dvanásť a dávali si na nich záležať, vyšívali sa zlatom aj striebrom.
V bláznivom rokoku sa toho príliš nezmenilo. Druhou kožou dám bol naďalej korzet. Jeho tvar sa podstatne zmenil a preto sťahoval ženský pás až na neuveriteľných 35- 40 cm. Ženy z neho neraz odpadávali, ale postupne z tohto nedostatku spravili privilégiu najvyšších dám. Preto pokiaľ dáma na plese neodpadla, nebola považovaná za správne vychovanú. Hygiena sa za až takú dôležitú vec nepokladala a spodné nohavice sa naďalej ignorovali ako nelichotivá súčasť šatníka. Slúžky, staré dámy a tanečnice ale na ne nedali dopustiť. Oveľa viac pozornosti sa venovalo spodničkám z hodvábu i mušelínu, nezabúdali ani na zlaté a strieborné výšivky .
Osobitnou kapitolou bola krinolína, ktorá je priam synonymom rokoka. Okolo roku 1745 dosiahla svoje najväčšie rozmery. Jej šírka bola 150 cm, čo spôsobovalo nemalé problémy s pohybom. Krinolíny boli zhotovované z rôznych materiálov, napríklad zo slamy, morskej trávy, prútia alebo to boli drevené konštrukcie, ktoré neraz vydávali vŕzgajúci zvuk. Dámy sa v nich učili správne chodiť, pretože pri nesprávnom pohybe sa krinolína mohla nebezpečne rozhojdať a spraviť svojej majiteľke prehrešok voči etikete.
Ženy si na niekoľko rokov oddýchli za panovania Napoleona I. Za jeho vlády sa móda inšpirovala antikou, ktorá vypustila nepohodlné korzety aj krinolíny. Korzet sa s Napoleonovým odchodom veľmi rýchlo vrátil a ešte storočie zvieral ženské telo.
Pokrok ale nastal a počas 19. storočia začínajú ľudia počúvať rady lekárov a nesťahujú tak veľmi aspoň deti. V tomto období sa dámska móda stala o čosi lichotivejšou. Prádlo sa zhotovovalo z priesvitných materiálov a zdobilo čipkami a stužkami. Vdovy ho mali zakázané, pretože pri chôdzi vydávalo zvláštny šuštivý zvuk, ktorý nenechával mužské hlavy chladné. Objavilo sa aj prvé kombiné a liečebné korzety.
Zaujímavosťou je, že počas Viktoriánskej éry v Anglicku nepohrdli korzetom ani muži!
Ťažko povedať či nástup podprsenky urýchlili rady lekárov alebo vojna. Podľa istých informácii sa dámy museli vzdať korzetov v prospech zbrojného priemyslu, pretože výstuž bola zo železa a to bolo potrebné na výrobu zbraní. Existovala ale aj silná ,,lobby" zo strany lekárov, časté úmrtia pri pôrodoch a silnejúca ženská emancipácia.
Dnes si väčšina z nás nevie život bez podprsenky ani predstaviť a korzet volíme len na zvláštne príležitosti . Alebo by ste si to vymenili?
Zdroj: sashe (Barbora G.)
