Keď sa povie SPODNÁ BIELIZEŇ ...
Napadne vás pri každodennom súkaní sa do spodného prádla, kde sa vlastne vzalo? Trenky, slipy ... Prvým doloženým predchodcom spodného prádla bola bedrová rúška. Tá samozrejme nemala cudne brániť zvedavým pohľadom, ale slúžila ako ochrana proti zime a úrazu. V starovekom Ríme sa predovšetkým na športové aktivity, ale aj pod tógu alebo tuniku nosilo subligaculum. Čo mohla byť bedrové rúška omotaná okolo tela alebo predchodcu dnes známych šortiek. Mohli ich nosiť ako muži, tak ženy. Spodky ako také sa zrodili v 13. storočia, kedy je pod odevom začali nosiť muži zo všetkých spoločenských tried. Boli dlhé od pása po lýtka, kde sa uvažovalo. Keď neskôr do módy prišli obnažené mužné nohy v pančuche, spodky sa skrátili a v prednej časti sa začal objavovať praktický rázporok. Vďaka tomu mohli muži močiť bez zbytočného obnažovanie. Postupom času sa k dolnému dielu pridával aj horný diel, až sa okolo 19. storočia spojila a vznikol jeden z najobľúbenejších kúskov pánske garderóby - overal. Okolo 30. rokov 20. storočia sa začali presadzovať trenírky a slipy. Doterajšie šnúrky alebo gombíky v páse nahradila pohodlnejšie a praktickejšie guma.
Dámske nohavičky ...
Rovnako ako u mužov je za prapredkov dámskej spodnej bielizne považovaé bedrové rúška. Spodné nohavičky sa medzi dámami ujali až v 19. storočia. Prvými nositeľkami boli baletky, prostitútky, mníšky a malé dievčatka. U dospelých žien bolo vtedy úplne bežné, že žiadne spodné prádlo nemali. Vrásky na čele to pridávalo predovšetkým lekárom, ktorí varovali pred možnými zápaly a nachladnutím. Ale márne. Až do doby, kedy sa do módy znovu vrátili sukne s vystuženými krinolínami, pod ktorými bola zima. Vtedy sa zrodili tzv dámske spodky. Zaujímavé na nich bolo, že to boli dve samostatné nohavice, takže boli v rozkroku opatrené šikovným rozparkom. Kým dnes sú také kúsky k videniu len v sekciách erotického prádla, vtedy to bolo praktické opatrenia, aby sa ženy nemuseli pri každej návšteve toalety zložito vyzliekať.
Korzet ...
Extrémne štíhly pás a vytvarovanú postavu chceli mať ženy od nepamäti. Už v starovekej Kréte sa okolo roku 1800 pnl ženy Soukal do odevu podobného korzetu, ktorý bol vyrobený z medených plátov. Grékyne si zase telo obopínali radom pásov. Obdobná móda sa začala presadzovať znovu v 13. storočia, keď dámy začali túžiť po formovanej siluete. Používanie korzetov nebolo rozhodne nič zdravého. Pre tesné šnurovanie ženy nemohli sedieť, nieto ešte dýchať, a často omdlievali. Pravidelné sťahovanie mohlo spôsobiť aj deformáciu vnútorných orgánov, a niekedy sa vraj dokonca podarilo zlomiť rebro, ktoré mohlo napríklad zraniť pľúca. Postupom času sa korzety stali symbolom spoločenského postavenia. Za ich rozšírenie vraj môže manželka francúzskeho kráľa Jiřího II., Kateřina Medicejská, ktorá údajne nechcela, aby na dvore boli ženy s vyvinutejším poprsím. Ideálne bolo mať v páse 40 centimetrov. Kult štíhleho pásu sa držal až do začiatku 20. storočia. Podľahla mu aj cisárovná Alžbeta Bavorská, ktorá sa do korzetu nechávala sťahovať, a nakoniec aj zašiť. Odmenou jej bolo 47 centimetrov v páse.
Podprsenka ...
Hoci sa už koncom 19. storočia objavilo niekoľko patentov na spodné dámske prádlo, ktoré malo nahradiť stiesňujúce a nezdravé korzety, je za oficiálny objevitelku podprsenky považovaná až Marie Phelps Jacobová. Podľa tradovanej historky sa chystala na ples a nenahraditeľný korzet sa pod jej krásne šaty z jemnej látky nehodil. Nevzhľadne trčal a navyše vyliezal z výstrihu. Tak si v rýchlosti niečo ako podprsenku ušila z dvoch hodvábnych vreckoviek a stužky. Jej model sa páčil, tak si ho nechala v roku 1914 patentovať. Zavádzanie nového vynálezu, ale bolo pre neskúsenú obchodníčku príliš pracné, preto svoj patent predala spoločnosti Warnes Brother Corset Company a výrazne prerobila. Kým ona dostala 1 500 dolárov, firma v nasledujúcich 30 rokoch dokázala zarobiť 15 miliónov.